Keď počúvam svoju mamu, ako jej je ľúto mladého človeka, ktorý v Staškove pripravil o život učiteľku a spolužiačku, premýšľam nad tým, čo všetko musí byť v systéme prevencie zlyhané, aby sme sa dostali až k takejto tragédii.
Nechcem vynášať súdy bez poznania všetkých okolností. Chcem však otvoriť vážnu otázku, ktorú si školstvo kladie už roky.
Kde sa končí zodpovednosť školy a kde sa začína zodpovednosť rodičov, odborníkov a štátu?
Učitelia dnes neriešia iba vzdelávanie. Každý deň čelia problémom v správaní, agresivite, nerešpektovaniu pravidiel, psychickým ťažkostiam detí a niekedy aj situáciám, ktoré presahujú ich odborné kompetencie.
Škola môže problém pomenovať, upozorniť rodičov, zaznamenať nevhodné správanie, využiť výchovné opatrenia, zabezpečiť psychologickú intervenciu a odporučiť odbornú pomoc. Môže spolupracovať s poradenskými zariadeniami a obrátiť sa na príslušné orgány.
Ale čo ak rodič problém odmieta? Čo ak odmieta odborné vyšetrenie alebo odporúčanú pomoc? A čo ak dieťa naďalej ohrozuje spolužiakov či zamestnancov školy?
Má učiteľ napriek tomu niesť plnú zodpovednosť za bezpečnosť všetkých? Som presvedčená, že nie.
Rodičovská zodpovednosť sa nedá preniesť na školu. Rovnako nemožno od učiteľa očakávať, že bude súčasne pedagógom, psychológom, psychiatrom, sociálnym pracovníkom aj pracovníkom krízovej intervencie.
Výchova do školy patrí. Ale má svoje hranice.
Škola má viesť deti k rešpektu, tolerancii, disciplíne, zodpovednosti a dodržiavaniu pravidiel spoločného života. Musí však mať aj reálne nástroje na ochranu detí, ktoré chcú pokojne pracovať, učiť sa a cítiť sa bezpečne.
Právo na vzdelanie totiž neznamená právo bez obmedzení ubližovať ostatným.
Deti so závažnými problémami v správaní potrebujú individuálnu pomoc, odborné posúdenie a spoluprácu rodiny, školy, poradenských zariadení, zdravotníctva a sociálnej kurately. Ak je ohrozená bezpečnosť, musí nasledovať rýchle a účinné riešenie, nie iba ďalšie upozornenie či zápis v dokumentácii.
A ak rodič odmieta spoluprácu, štát nesmie zostať nečinný. Príslušné orgány musia vedieť vyhodnotiť riziko a konať v záujme dieťaťa aj jeho okolia.
Neznamená to vylučovať problémové deti zo škôl ani ich vopred označovať za nebezpečné. Znamená to vytvoriť funkčný systém, ktorý dokáže rozlíšiť, akú pomoc dieťa potrebuje, aké opatrenia sú primerané a ako zabezpečiť bezpečnosť všetkých.
Po rokoch práce v školstve viem, že samotný učiteľ nedokáže vyriešiť každý problém, ktorý sa do školy prenesie z rodiny či zo širšieho prostredia.
Nemôžeme od škôl žiadať zázraky a zároveň im neposkytnúť dostatočnú odbornú podporu, právomoci a pomoc.
Bezpečná škola nie je iba zodpovednosťou učiteľa. Je to zodpovednosť nás všetkých – rodičov, školy, odborníkov aj štátu.
A práve preto sa musíme pýtať: Koľkým varovným signálom ešte dovolíme zostať bez účinnej odpovede?
Lebo prevencia má zmysel iba vtedy, keď po upozornení nasleduje aj konkrétny čin.